Alkoholik

Autor: Vladimír Belica | 11.7.2006 o 16:26 | Karma článku: 12,60 | Prečítané:  3014x

Dlho som si myslel, že niet lepšieho človeka, ako bol môj priateľ Jano: pracovitý, dobrosrdečný, zodpovedný a hlavne chlap s úžasným zmyslom pre humor. A nadovšetko milovaný otec dvoch dcér. To všetko platilo, pokým nezačal piť.

A stávalo sa to stále častejšie. Zo dňa na deň chradol. Pomaly sa stával niekým celkom iným. Už to nebol ten Jano, môj dlhoročný najvernejší priateľ a fantastický človek. Bol to mrzutý, podráždený, niekedy až hysterický, ba dokonca agresívny chlap bez akéhokoľvek zmyslu pre humor.

Často som rozmýšľal, čo mohlo spôsobiť tento jeho katastrofálny obrat, ale odpo­veď som nenachádzal. Veľmi rád by som mu pomohol, ale všetky moje pokusy zlyhali. Napriek tomu som sa rozhodol, že sa o to znova pokúsim. Stalo sa to potom, čo ma navštívila mladšia z jeho dcér a prosila ma, aby som mu ja dohovoril. Obe dcéry boli už vydaté, mali vlastné rodiny, ale otec bol stále dôležitou súčasťou ich života. Sám ich vychoval. Žena mu zomrela, keď boli ešte malé. Otec bol pre ne jedinou istotou.

 „Máme ho všetci stále veľmi radi a o to viac nás bolí to, čo sa s ním dejej, jeho stav, jeho správanie. Keď som mu vyčítala, že nás trápi, že sám seba takto nivočí, najskôr sa rozzúril a nakoniec sa rozplakal. »Cítim sa taký zbytočný... « A to predsa nie je pravda. My ho všetci veľmi potrebujeme. Prosím vás, porozprávajte sa s ním. Na vás vždy dal“, úpenlivo ma prosila.

Nasledujúci víkend som Jana navštívil v jeho záhradke neďaleko Bratislavy. Hotová rozprávka. Bolo vidno, že ten, kto sa o ňu stará, robí to s láskou. Jano sa tváril dosť prekvapene, ale mal som pocit, že sa mojej návšteve potešil. Bolo mi čudné, že nemal vôbec vypité. Očividne bol triezvy.

„To musíme osláviť“, bola jeho prvá reakcia. Hneď nato doniesol fľašu vína a tri poháre. Víno nebolo načaté. Nič nenasvedčovalo, že by si  už vypil.

„Ja nebudem“, bránil som sa.

„Ja viem, že nebudeš. Ani ja nebudem, ale teraz ešte sme a tak to musíme zapiť“, pokúsil sa o humor.

„A okrem toho, prečo tri poháre?“, čudoval som sa.

„Zavolám aj suseda. Je to fajn chlap, veď uvidíš. Tiež si rád vypije.

„Jano, ja naozaj nebudem. A nikoho nevolaj. Práve kvôli tomu som prišiel, aby...“

„...aby sme si konečne spolu vypili. Nerob sa, prosím ťa.“

„Veď ty dobre vieš, že som nikdy nepil“, bránil som sa ďalej.

„Práve preto. A ty takisto dobre vieš, že ani ja som nepil, ale teraz pijem. A ak si naozaj kamarát, vypiješ si so mnou. Kto nikdy nepil, ani nežil a nie je normálny, ver mi. Mal by sa skôr za to hanbiť a nie sa tým ešte chváliť.“

„Nie, Janko, ja naozaj nebudem a ani nemôžem. A prišiel som, aby sme si spolu pohovorili.“

„Ak nie, tak nie. Nebudem sa ti prosiť. Dám si sám. Veď so všetkým a vo všetkom som sám. Nepotrebujem k tomu ani teba, ani suseda“, nalial si plný pohár a jedným dúškom ho vypil.

„Vieš, človek pije, keď je buď šťastný, alebo keď je veľmi nešťastný. A ja mám teraz až dva dôvody: som šťastný, že si prišiel a som nešťastný, že si nechceš so mnou vypiť.“ Nalial si ďalší pohár a hneď ho aj vypil. Na jeho tvári som však videl skôr odpor ako pôžitok.

„Vieš, kamarát, najťažšie je – nezačať. Keď však človek začne, tak už mu nič nepomôže. A ako vidíš, ani teraz  sa mi nepodarilo nezačať. A o čom chceš so mnou hovoriť?“

O krátku chvíľu mal už v sebe viac ako pol litra. Vedel som, že je zle. Bol som však bezradný. Priateľ ma vôbec nepustil k slovu. Keď som videl, že nemám žiadnu šancu, vstal som a chystal som sa odísť. Priateľ ma však chytil za ruku a nasilu ma stiahol späť na stoličku.

„Kamarát, musíš ma vypočuť. Chcem, aby to, čo ti teraz poviem, zostalo len medzi nami ako naše tajomstvo. Ver mi, alkohol mi je rovnako odporný ako tebe. Som však smrteľne chorý. Lekári mi dávajú už len zopár týždňov. Ja viem, že moje dcéry ma majú veľmi rady, že sa kvôli mne trápia. Preto chcem, aby ich moja smrť veľmi nezaskočila. Ak odídem ako vagabund, ožran, lump, nebude ich to tak bolieť.“ A rozplakal sa.

Mýlil sa však. Keď o niekoľko týždňov skutočne zomrel, jeho dcéry sa s touto, pre ne nenahraditeľnou stratou nevedeli vyrovnať. Ja som naše tajomstvo síce nikdy neprezradil, ale ani nebolo treba. Jeho dcéry samy prišli na to, že dôvodom otcovej premeny nebol alkohol. Nikdy neuverili tomu, že by sa ich otec skutočne stal alkoholikom, aj keď svoju rolu alkoholika zvládol dokonale. Ich žiaľ bol tak ešte väčší.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Érsek sa rozhodol, bratislavské letisko chce dať do prenájmu

Minister predložil návrh na 30-ročnú koncesiu letiska.

SVET

Čoraz viac utečencov mieri na sever Európy cez Slovensko

V Rakúsku vojaci pomáhali pri klasickej policajnej činnosti.


Už ste čítali?