Právo na lásku

Autor: Vladimír Belica | 15.7.2006 o 8:45 | Karma článku: 9,73 | Prečítané:  2001x

Vídaval som ich takto už celé roky. Vždy ten istý obraz. Zastali pred našou bránou, on jej pobozkal ruku, ona mu ju pohladila a potom sa rozišli. To sa dialo s absolútnou pravidelnosťou po celé roky, čo som býval v tomto dome.

Nebolo by na tom nič zvláštne, keby to boli dajakí mladí zaľúbenci. Pravda, to by zaručene nezostali len pri bozkaní ruky a pohladení. Toto bol však celkom inakší pár. Zlomyseľník by povedal – starček so starenkou. Ja vravím, starý pán a stará dáma. Ešte aj v pokročilom veku bolo vidno, že ona musela byť skutočne krásna: ušľachtilé črty tváre ako zvetrávajúca socha poznačená časom, súmerná, už trocha nahnutá postava. On vysoký elegantný muž typu Krištofa Veselého(viete vôbec kto to bol?).
Tento zvláštny pár vo mne vyvolával nielen zvedavé otázky, ale aj bujnú fantáziu. Pred starou dámou som mal akýsi zvláštny rešpekt. Zakaždým, keď sme sa náhodou stretli vo vchode či vo výťahu, pociťoval som niečo ako trému a okrem pozdravu som sa  nezmohol nikdy na nič viac..
Raz, keď som sa vracal domov , na vchodových dverách bolo smútočné oznámenie:

„S hlbokým zármutkom oznamujeme, že naša drahá mama, stará mama, sestra Eleonóra Bezáková nás náhle opustila. Posledná rozlúčka s našou drahou...“

Dosť ma to prekvapilo. Veď len dva dni predtým som ju videl pred našou bránou v obvyklej situácii.

Pohrebu som sa zúčastnil, priznám sa, nielen zo susedskej povinnosti, ale skôr zo zvedavosti. Zaujímalo ma, či tam uvidím aj dotyčného pána. Nielen som ho uvidel , ale po obrade, ktorý sme obidvaja sledovali zďaleka od hrobu, pozval ma ako starého známeho na kávu do Lamača. Jeho rozprávanie, tiché, bez dojatia a slz nevedel som zastaviť a mal som pocit, že to bol ten najsmutnejší a najnešťastnejší človek zo všetkých účastníkov pohrebu.  Ako som očakával, dozvedel som sa celý príbeh mojej bývalej susedky.
Vydala sa krátko po skončení vysokej školy. Bola to láska na prvý pohľad. On bol, čo do výzoru, taktiež ideálny typ muža. To však nemusí byť vždy výhra. Nielenže bol neodolateľný, ale ani on sám neodolal. A tak sa stalo, že napriek tomu, že už mali spolu syna, rozviedli sa. On sa zakrátko znova oženil a ona zostala s dieťaťom sama. Zapovedala sa, že nikdy viac sa nevydá. A to aj dodržala, až do konca života. Niekoľko rokov pracovala v školstve. Keďže vedela perfektne anglicky, nemecky i rusky, po vzniku jednej veľkej nadnárodnej inštitúcie sa zamestnala ako prekladateľka a tlmočníčka.
Nebolo veľmi ťažké si všimnúť, že okrem toho, že je veľmi pekná, je aj mimoriadne inteligentná. Mala mnoho príležitosti vydať sa nielen doma, ale aj do cudziny. Ona si však zaumienila, že sa bude venovať iba svojej práci a, samozrejme, predovšetkým svojmu synovi, aby nikdy netrpel nedostatkom lásky.
Je len samozrejmé, že kvality svojej najbližšej kolegyne si všimol aj jej šéf, ktorý sa po čase stal riaditeľom tejto významnej inštitúcie.
Bol to muž v najlepších rokoch, všeobecne uznávaný odborník. Akokoľvek sa snažil zachovať si voči kolegyni patričný odstup, bolo už jasné, a nielen jemu samému, že sa mu to nie celkom darí. Po čase sa tým už ani netajil. Raz svoju kolegyňu oslovil, či by nemohli byť niečo viac ako kolegovia.
Zľakla sa. Vedela, že je ženatý, že má ženu o niekoľko rokov staršiu, ktorá trpí sklerózou multiplex. Takýto vzťah považovala za absurdný, nemorálny.
Na jednej spoločnej zahraničnej ceste jej povedal:
„Nezaslúžime si takýto život. Aj my máme právo na lásku.“
„Nemáme“, odpovedala mu. „Ty máš chorú ženu a ja mám neplnoletého syna. Naša láska patrí im.“
Ako sa vraví, čas obrúsi aj ostré hrany. A tak tento vzťah po čase z priateľstva prerástol v celoživotnú lásku. On sa však nielen staral o svoju chorú ženu, ona vychovávala svojho jediného syna, ale súčasne žili aj svoj vlastný život. Ešte aj potom, keď odišli do dôchodku. Medzitým mužova chorá manželka zomrela, syn jeho priateľky, ku ktorému mal otcovský vzťah, vyštudoval a pokračoval v jej šľapajach.
Keď som sa  opýtal, čomu pripisuje tú silu a vytrvalosť tohto neobyčajného vzťahu, povedal mi:
„Predovšetkým skutočnej láske a potom ich komunikácii. Vždy si mali o čom rozprávať a vždy  si mali čo povedať. Obvykle to bolo tak, že jeden začal myšlienku a druhý ju dokončil. A potom aj to, že aj keď  nikdy nebývali v jednom byte a nikdy sa nezblížili fyzický, duchom  boli stále spolu. A to ich držalo nad vodou.“
Môj sploločnik z ničoho nič zmĺkol a bez rozlúčenia sa, odišiel.
A ja som sa nestihol opýtať, či to rozprával o sebe.

P.S.
Neviem ,či to len ja sa trápim otázkou, že podôb lásky je nespočetné množstvo a každý si mysli, že tá jeho je iná, výnimočná. Lásky tých druhých často nielen nechápeme, ale aj zhadzujeme a považujeme za kliše a gýč.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?